…….preco ma boli hlava

keď sa prechádzam po chodbách konzervatória, počujem tiché šepkania ako: ” kto to  je? ” “to je ten právnik”… alebo ešte lepšie, profesorky zvyknú  : “budúcnosť našeho štátu”… vedúca oddelenia operného spevu dokonca dlhé roky nevedela moje meno, preto ho zvykla nahradzovať  formuláciou “pán budúci právnik.”

na chodbách fakulty práva je to trošku iné. V prvom rade si tam  študenti nešepkajú, ale nahlas a sebavedome vyjadrujú názor, jasne formulujú slová a často počuvam niečo v zmysle: “to je ten spevák” =D .. alebo dokonca som sa zoznamoval prednedávnom s akýmsi Marcelom : “ahoj ja som Marcel, ty si ten umelec?”

Neviem či mám ďalej od umelca, alebo od právnika, každopádne som Lukáš a osobnostne som stále niekde medzi…

jedna z najstarších kresťankých pútí…

Čo by ste povedali na spestrenie leta likvidačným pochodom pri spalujúcom slnku a pluzgieroch na nohách?

Mňa to veru láka už dlhší čas, ale musím priznať, že až Tomáš H. a jeho videá spustili to odhodlanie. Koniec koncov, blogov a článkov o tejto púti je na internete pánemjánem aj v slovenčine… ak by ste sa chceli pozrieť..

Predbežný obraz vyziera nasledovne:

išli by sme záverečným približne 320 km z historického mesta Leon až do Santiaga/dal by som tomu 10 dní/

časovo by som to chcel vystihnúť v auguste, preto hrrr na brigády a inú zárobkovú činnosť

nejak v marci, apríly by sme si rezervovali letenky do Madridu, odtial asi vlakom do Lionu / niečo som započul o Barcelone, ak by sa to s tým dalo skĺbiť, hoci je to z Barci dosti ďaleko…/

a k tomu, wizz air lieta z Budapeši, takže by sa to dalo skĺbiť aj so spoznávaním maďarskej metropoly…kde by sa mi možno pošťastilo zohnať nejake lacnejšie ubytovanie…

a cenovo, asi najviac vychádza iba tá doprava, kedže potom budeme šlapať po vlastných a prespávať v “internátoch” pre pútnikov, ktoré su miestami za dobrovoľný príspevok, inak od 5-10e

vcelku užitočná je stránka: www.mundicamino.com/

Kto putuje do Ríma chce sa stretnúť s pápežom,

kto putuje do Jeruzalema chce sa stretnúť s Ježišom,

kto putuje do Santiaga chce sa stretnúť sám so sebou…

Postupne začínam mať pocit, že som mal chybný postoj k dospievaniu a s tým súvisiacim nadobúdaním názoru.

Veď už na gympli platilo, čím “zrelší ” názor na vec, tým človek požíval väčšiu vážnosť, tvoril si tým osobnosť, bral sa ako vodcovský typ. Aspoňže sme mali šťastie na ľudí a názory.

O podaní názoru a vznikajúcich konfliktoch, to je asi téma nadlho….

Mne sa len teraz zdajú byť ovela vyspelejšie typy, ktoré síce svoj názor majú, ale nemajú za potreby ho nejak často prejavovať… Dokážu sa preniesť nad tú “spúšťaciu” konfliktnú udalosť a ponechať ju bez prejavenia postoja… a nechávajú tým priestor aj pre iných…

Sú osobnosťou vďaka tomu, čo nepovedia…

Bolo nejak začiatkom júla 2009, mal som deň, alebo dva po štátniciach; správne právo už vyliezalo aj z uší a nechcite vedieť ešte odkiaľ…

Zobrali sme loptu, v meste kúpili vo vínnej pivničke do pet fliaš oblúbenú frankovku rúžovú a vybrali sme sa opekať do neslávne slávneho lesoparku Brezina. Mal som taký obrovský pocit vyčerpania, ale zároveň dobre zvládnutej práce. Odlahlo mi, alebo skôr “sa mi hlava dávala do poriadku”

Bol to ten pocit, že keď si lahnete, nemôžete zaspať, hoci sa cítite ako po výbornej sprche, stále myslíte na chvíle pred komisiou a stále sa z toho neviete spamätať.

Napriek tomu sme si z chuti zahrali futbalek a s ešte väčšou koštovali bravúrnu frankovku… emočne som sa prejavil absolutne, nedbal som na spievanie, pospevovanie, hulakanie a hlboko povrchný smiech… a bolo mi jedno čo si kto myslí… a čuduj sa svete zišla sa celkom dobrá zostava: Holub, Matroš, Popejo, Juric, Dada, Joži, Miško a tuším aj Ian…

Keď už som nezvládal ani svoju pozíciu Buffona v bránke, ľahol som si len tak do trávy, cítil som ju, a popritom som s Marošom/alebo tušim aj Jožkom/ pospevoval Beatles a Oasis a ine bravčoviny… len tak v tráve, bez starostí, nad hlavou obloha a kúsok koruny stromu… steblá trávy ma šteklili po lícach a frankovka zašlapala ako mala

na takéto momenty sa nezabúda…

pax

podla výpočtov fyzikov z projektu CERN by som mal skúškovéskončiť 25. januára…

a s týmto dátumom sa vynára velké vákuum… čo bude potom… čo bude po SKÚŠKOVOM!!

mal by som si načrtnúť krátky plán, aby som ma voľný čas nezastihol nepripraveného…

takže:

1.) HOLUB - aby bolo na neho mama pyšná… a s ním a s Vami suvisiaci:

2.) INOVEC + Sokolý

3.)Naučím sa Chopinovo Nocturno

4.)nahrám ďalšie skladbičky a tie staré , už vylepšené tiež =D

5.) budem rátať dni do odmakku a mrkať očkom na Meridku…

6.) začnem hladať brigádu na letný semester aby bolo za čo ísť v lete do Santiaga

7.) začnem sa viac asociovať

8.) kupim/ ak bude za čo/ tenisky na behanie…

vyzera to ako novoročné predsavzatia… ale …/nenapadajú ma argumenty prečo ale/.. hm.. ale… je to pekné!

ako vždy žiadna politika!

pax

pojmy ako “úcta”.. “mravnosť” alebo “dobré mravy ” /boana fides/ sa čím ďalej tým viac vylučujú s našim spôsobom života. Platí to určite globalne…

keby sme si rozobrali napríklad takú úctu, či už k osobe, alebo ako pojem v náboženstve.. automaticky sa miera jej podstaty vylučuje s podstatou pojmu účelnosť. Rýchlejší postup v povolaní, alebo zadovážení nejakých hmotných statkov/ a poväčšne aj nehmotných/  nám určite neprinesie úctivé správanie sa k našej babke, alebo poklaknutie pri kríži….

Akurád dnes som bol na omši, kde sa počas vyznania viery /”verím v Boha”/ pokľaklo na kolená, keď sa spievala pasáž o narodení Ježiša.

Pozrime sa nato s nadhladom: … hhh??.. to má aký význam..?? zbytočné ohýbanie kĺbov, veď aj keby tá náuka bola správna, nič tým nedocielime, .. možno si podobné  myslíte o  pôste, alebo modlitbe… !!

Úcta je určite niečo , čo sa nedá merať, niečo vytvorené spoločnosťou a to pôsobením času a  s výraznou mierou vplyvu miery morálky, ako konkretizovaných príkladov mravnosti.  Prejavovanie úcty je určite výrazom osobnosti a dosiahnutého súžitia so spoločnosťou… pričom treba odlišovať pojmy súžitie a včlenenie, alebo inak Nietzeho “stádo”…  Pri omisívnych prejavoch úcty, teda v prípadoch keď je voči nám vyžadované jej prejavenie, ale ju neprejavíme, nemožno brať do úvahy individualitu, alebo samozvanú inteligenciu jednotlivca.  Je to skôr prejav dostatočnej inteligencie povzniesť sa nad svoje názory.

pax

len tak z recesie

Každý má svoju ideu života,

Máš ju aj ty…

Koľko je ludí, toľkými rukami je zovretá,

A vždy je iná,

Prišiel si ku mne a povedal vážne,

Argumentoval si veľmi snažne,

Že moja idea je klam!

Hodil si ju na dno tmavého vreca,

A to v mene samotného priateľstva

Pleco k plecu sme sa mali,

A teraz to moje zbytočne žiali,

Uzrelo pravdu, hoci nie teraz, nie hneď

Ty si mi otvoril oči

Naučil si ma inak vidieť…

Hladám nové inšpirácie, nové idei,

Ale popravde, vôbec sa mi to nedarí,

Vždy mi je lúto za tým zjavom klamným,

I teraz,

Nežil som v pravde, ale zato so srdcom plným…

Nakoniec,

Realita je taká akú si ju spravíme,

V kútiku duše dúfam, že tá tvoja je iná, ako tá moja

Inak by som chcel žiť opäť v tej lavíne,

nevedomosti sladkého mora.

Ako trvanlivé mlieko neskysne tak rýchlo

Ako je jasné, že slnko večer zapadne…

Tak moj svet sa rúti v pokoji, prirodzene a tak ticho

vidím poslednú lampu

a možno ju v pokoji zhasnem

pax

nejaký čas som nad tým uvažoval a dnes som nahodou narazil na video, ktoré je, myslím,  vcelku trefné…

http://tv.sme.sk/v/12979/preco-mnohi-krestania-ukoncuju-svoj-vztah-s-cirkvou.html

-nevedel som najsť URL adresu, ked to je zo smečka preto iba odkaz

pax

prechádzam sa po mesačnom kameni…

sám.. pozrem sa doprava, doľava…

nikto nikde,

niet tu nenávisti, lásky ani dobroty,

v krajine bez ľudí

plnej neurčitej slobody.

v krajine, kde nie som pre nikoho symbolom…

či už hlúposti alebo hrdinstva,

nemusím ďalej znášať iných reči

a vysvetlovať svoje konania

a názory, ich zmeny a ďalšie sklamania

dýchať sám pre seba… vážne sa to nedá

nemám inú možnosť, alebo ju nechcem…

nevadí mi moja stála farba,

je ..vážení…sivo-hnedá

všetci okolo sa náhlili… chcel osloviť tých v červenom… potom tých v zelenom, alebo aj tých nenápadných bielych…niektorí sa pristavili, niektorí sa zasmiali, iní ho vypočuli a išli ďalej beztoho, aby ho brali vážne.

chcel sa porozprávať, chcel sa prejaviť a bolo mu jedno s kým, akej farby nosí šaty. Chcel kričať a kričal, otvoril ústa dokorán, kričal až mu slzy tiekli, tvár zčervenela a žily navreli, ale všetky farby okolo sa ponáhlali ďalej, začali strácať tvary… Klakol si na zem,  nikto si ho nevšímal, nenachádzal vlastý význam… keď bol s modrými, dal si na seba modré tričko, ale keď prišla príležitosť sa vyjadriť, nikto ho nebral vážne… ani on sám seba…. rozprávali sa ďalej ….videli ho, …áno , zreteľne ho videli,  ale nepočuli …mal otvorené ústa, ale nevydával žiaden zvuk……. prestával kričať

zbytočné …

pridal sa k neurčitej farbe …splynul…a teraz ….sa  náhli aj on… aby nemusel